Písal sa rok 1938 a na novovzniknutej Vysokej škole technickej M. R. Štefánika v Košiciach – dnešnej Slovenskej technickej univerzite – sa do prvého akademického roka zapisovali prví poslucháči. Medzi nimi aj Ján Vojtek, ktorého odhodlanie študovať a dosiahnuť svoj cieľ nezastavili ani búrlivé zmeny po otvorení školy, ani vojna. Po viac ako 80 rokoch sa jeho vzácne študijné dokumenty vracajú na pôdu Stavebnej fakulty STU ako doklad vytrvalosti, úsilia i dobovej atmosféry štúdia, aby inšpirovali novú generáciu inžinierov. Na výročie jeho imatrikulácie 18. februára 1939 vám prinášame jeho životný príbeh.
Ján Vojtek, syn strojníka a robotníčky, pochádzal z Utekáča pri Kokave nad Rimavicou. Na reálnom gymnáziu sa zaujímal o technické predmety, preto sa rozhodol pokračovať v štúdiu v odbore inžinierske staviteľstvo na novootvorenej Vysokej škole technickej. Do prvého akademického roka sa zapísal spolu s ďalšími 62 poslucháčmi. Jeho motivácia bola jasná a ušľachtilá – získať kvalitné vzdelanie, uplatniť sa v praxi a pomôcť tak svojej rodine.
Turbulentné začiatky štúdia
Začiatky jeho štúdia boli poznačené neistotou doby a spoločensko-politickými zmenami. Prvý akademický rok sa začal s oneskorením 5. decembra 1938, pretože Vysoká škola technická sa musela narýchlo sťahovať z Košíc do Martina v dôsledku pripojenia južných častí Slovenska a Košíc k Maďarsku. O pár mesiacov na to bola rozhodnutím vlády škola definitívne presťahovaná z Martina do Bratislavy a premenovaná na Slovenskú vysokú školu technickú. Ján Vojtek bol samostatný a prispôsobivý a tieto zmeny prijal s pokorou, hoci mu to skomplikovalo kontakt s rodičmi. Počas celého štúdia v Bratislave býval na internáte Lafranconi.
Po vyhlásení slovenského štátu v roku 1939 boli zo slovenských škôl postupne prepúšťaní učitelia a profesori českej národnosti. Týkalo sa to aj časti pedagógov Slovenskej vysokej školy technickej, čo Ján Vojtek vnímal ako nespravodlivé. Bol však rád, že v dôsledku vojny nebol nútený prerušiť štúdium. Tešilo ho, že môže naďalej študovať perspektívny odbor, s ktorým sa po skončení vojny uplatní. Podľa zachovaných študijných dokumentov a hodnotenia bolo vtedajšie štúdium rozsiahle a náročné. Ján Vojtek mal veľkú úctu k odborníkom, ktorí na škole prednášali a spomínal, že profesori boli k študentom veľmi priateľskí a kolegiálni. V spomienkach si zachoval najmä momenty s profesormi Karlom Havelkom a Petrom Danišovičom.
Komunita prvých študentov bola malá a vzťahy medzi nimi priateľské a súdržné, navzájom si pomáhali. Na štúdium si privyrábal rysovaním projektov. Venoval sa tiež športu a bol aktívny aj vo verejnom živote ako člen Ústredia slovenského katolíckeho študentstva. Za pomoc odboju počas SNP bol v januári a februári 1945 zaistený a väznený. To bol zrejme aj dôvod, prečo po potlačení SNP odmietol ponuku pracovať v Bratislavskej stavebnej spoločnosti, keďže „nechcel pomáhať Nemcom“, ako uviedol vo svojom životopise.
Od praktikanta po technického námestníka
Praktické skúsenosti zbieral Ján Vojtek už ako študent počas prázdnin. Ako praktikant pracoval napríklad na stavbách ciest a mostov v úseku Hriňová – Brezno, železnice na trati Revúca – Tisovec, na zememeračských prácach či na stavbe vodovodu v Hnúšti. Po štátniciach v roku 1944 sa jeho profesionálna dráha rozbehla naplno. Prešiel viacerými pozíciami, na ktorých mal dosah na formovanie infraštruktúry Slovenska. Začínal ako projektant v Slovenskom dolnomoravskom družstve Malacky, pokračoval ako technický úradník Povereníctva dopravy a verejných prác na Stavebnom úrade v Brezne, ako prednosta Štátneho stavebného úradu v Rimavskej Sobote, vedúci stavebnej správy Československých štátnych ciest Banská Bystrica aj ako hlavný inžinier a prednosta Krajskej cestnej služby v Košiciach či technický námestník a vedúci v Cestnom investorskom útvare v Banskej Bystrici (predchodca dnešnej Slovenskej správy ciest).
Ing. Vojtek bol cieľavedomý, s presvedčením úspešne sa zaradiť do života, vychovaný k samostatnosti a pomoci druhým. V praxi neustále študoval a presadzoval nové postupy a metódy s využitím poznatkov z pracovných ciest v Taliansku a bývalej Juhoslávii. Zaoberal sa spracovaním betónov, opornými múrmi, zakladaním na pilotoch, oceľovými podpornými konštrukciami i používaním živíc. Navrhol vytvoriť mobilné laboratórium na skúšanie zemín a betónov. Pre dodnes využívaný horský priechod Šturec navrhol a realizoval spevnenie svahov pomocou sietí.
Svoju vášeň pre odbor si preniesol aj do súkromia – sám si projektoval a postavil rodinný dom vo Valaskej pri Brezne, kde žil až do svojej smrti v roku 1992. Svojej profesii sa venoval aj na dôchodku. Vykonával činnosť znalca v odbore stavebníctvo a podieľal sa na výstavbe komunikácií vo svojej obci a jej okolí ako stavebný dozor.
Dedičstvo, ktoré sa vrátilo na fakultu
Ján Vojtek bol na svoju profesiu hrdý a stavbárska tradícia v rodine pokračuje ďalej. V jeho šľapajach kráča synovec, ktorý riadi stavebné projekty doma i v zahraničí. Do rodinného kruhu patrí aj renomovaný stavebný odborník profesor Vladimír Benko, ktorý pôsobí na Katedre betónových konštrukcií a mostov SvF STU.
Práve kvôli úcte k profesii Ján Vojtek všetky svoje študijné dokumenty po celý život starostlivo opatroval. Po jeho smrti študijné výkazy aj záznamy poznatkov a skúseností z praxe prešli do starostlivosti rodiny, ktorá sa napokon po dohode s profesorom Benkom rozhodla tieto cenné dokumenty darovať Stavebnej fakulte STU. „Záujmom o tieto materiály sa nášmu ujovi dostalo uznania po 80 rokoch od skončenia štúdia,“ uviedli manželia Fedorčíkovci pri odovzdávaní dokumentov fakulte. „Želáme pedagógom fakulty, aby boli naďalej príkladom pre ďalšie generácie stavbárov tak, ako boli profesori tej doby vzorom pre nášho uja.“
Získané originály študijných dokladov sú jedny z prvých, ktoré škola vydala svojim poslucháčom a odrážajú začiatky štúdia na našej fakulte. Nesú podpisy takých významných osobností ako bol prvý rektor profesor Jur Hronec, profesori Peter Danišovič, Karel Havelka a ďalší pedagógovia. Sú tiež svedectvom doby, ako sa v dôsledku dejinných udalostí menil názov školy aj jej sídlo a oživujú začiatky života našej univerzity i fakulty cez príbeh jedného z jej prvých študentov. „Držať v rukách doklady s vlastnoručnými podpismi akademikov, ku ktorým doteraz vzhliadame, je pre mňa veľkou cťou a dôvodom pozastaviť sa a poďakovať. Veľmi si vážim, že ste sa s dôverou obrátili na našu fakultu a tieto vzácne dokumenty nám poskytli,“ adresoval dekan fakulty Stanislav Unčík slová vďaky darcom, manželom Fedorčíkovcom.
----------------
Spracované podľa dokumentov z osobného archívu Ing. Jána Vojteka, spomienok jeho netere Mgr. Ivety Fedorčíkovej a jej manžela Ing. Bohdana Fedorčíka
