V roku 2010 bolo stodesiate výročie narodenia popredného betonárskeho odborníka akademika Karola Havelku, čo bolo vzácnou príležitosťou, aby sme si ho so všetkou úctou pripomenuli ako významnú tvorivú osobnosť, humanistu, a najmä ako zakladateľa betonárskej školy na Slovensku. Veľmi prínosné bolo aj jeho pedagogické pôsobenie. Vychoval celé generácie inžinierov, ktorí sa uplatnili či už priamo na stavbách, alebo ako projektanti, vedeckí pracovníci, pracovníci rôznych laboratórií a učitelia na univerzitách.

Život a pôsobenie na SVŠT

Karol Havelka sa narodil v Brne 13. januára 1900. Svoje stredoškolské vzdelanie ukončil predčasne v roku 1918 takzvanou vojnovou maturitnou skúškou. Po návrate z rakúsko-uhorskej armády nastúpil na VUT v Brne, odbor stavebníctvo, no štúdium musel prerušiť pre finančné problémy. Znovu nastúpil v roku 1924, popritom pracoval ako vedecký asistent a vysokoškolské štúdium absolvoval v roku 1932 s vyznamenaním.

V roku 1938 získal doktorát a v roku 1939 sa habilitoval pod vedením profesora Ursínyho. Na základe výzvy a úspešne absolvovaného konkurzu bol vymenovaný na post mimoriadneho profesora na Stavebnej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave. Na pôsobenie v Bratislave ho odporúčali slovenskí profesori Jur Hronec a Anton Turecký.

Po jeho príchode na Slovensko v roku 1940 začal prednášať betónové konštrukcie a mosty a založil Ústav betónového staviteľstva, ktorého sa stal riaditeľom. V roku 1949 bol ústav premenovaný na Ústav betónových konštrukcií a mostov. Zotrval vo funkcii riaditeľa a bol rešpektovaný ako univerzitný učiteľ až do roku 1958. Úspešne sa adaptoval v novom prostredí a založil betonársku školu na Slovensku.

Počas druhej svetovej vojny podporoval myšlienky slobody a masarykovskej demokracie a bojoval za nezávislosť dostupnými prostriedkami. Založil odborovú organizáciu a stal sa jej prvým predsedom.

Vedecká kariéra a teoretické prínosy

Vedeckú kariéru odštartoval habilitačnou prácou, kde definoval tzv. **náhradný ohyb**. Oblasť návrhu železobetónových konštrukcií obohatil **teóriou substitučného prierezu**. Na tomto princípe skonštruoval a zdokonalil Riegerovo betonárske pravítko, za čo získal Cenu Slovenského národného povstania (1948).

Intenzívne sa venoval návrhu betónových konštrukcií na účinok **šmyku a krútenia**. Obhajoval návrh založený na klasickej teórii (prútovej analógii), ktorú rozšíril o interakciu ohybového momentu a šmykovej sily. Tieto prezieravé názory boli uverejnené v roku 1964 v publikácii *Teória a dimenzovanie na šmyk a krútenie*.

V prvých rokoch v Bratislave venoval pozornosť aj praktickej činnosti. Bol autorom projektu Dunajské veľtržné centrum (PKO), strednej školy (dnes Farmaceutická fakulta UK) a vežového vodojemu výšky 65 m v Trnave.

Prispel k teórii výpočtu stavebných konštrukcií metódou fiktívnych statických podmienok pri riešení rámových konštrukcií. Túto problematiku opísal v knihe *Rámové konštrukcie mostové a halové* (1958).

Je autorom priameho riešenia kruhových dosiek premenného prierezu a logicky vyústil do riešenia rotačne symetrických predpätých škrupín. Riešenia zhrnul v publikácii *Predpäté kruhové základové dosky premenného prierezu* (1956), za ktorú mu bola udelená Štátna cena Klementa Gottwalda (1957).

Sformuloval tiež vetu o energetickej rovnováhe a uplatnil ju pri výpočte oceľových priehradových stožiarov vysielačov, ktorú publikoval v *Energetický princíp vzperu* (1959).

Metóda lineárnej redukcie a konečných pásov

Vyvrcholením jeho staticko-pružnostných úvah je Teória lineárnej redukcie plošných konštrukcií. Táto metóda je založená na náhrade dosky centrálnym statickým modelom pozostávajúcim z dvoch vzájomne prepojených pásov. Toto originálne riešenie umožňuje odstrániť ťažkosti iných zložitých výpočtových postupov.

Tieto myšlienky vyústili do novej výpočtovej metódy, ktorú publikoval ako metódu konečných pásov. Podrobne ju vysvetlil v prvom zväzku knihy *Teória lineárnej redukcie plošných konštrukcií, I. časť – Rotačné nosné plochy* (1961). Napriek ľahšej mozgovej mŕtvici v roku 1962 dokončil v roku 1967 rukopis druhej časti: *Tvarove zvláštne a spojité mostové dosky premennej tuhosti* (1969).

Akademické funkcie a ocenenia

Akademické funkcie:

• Dekan Fakulty stavebného inžinierstva: 1947 – 1948
• Rektor SVŠT: 1949 – 1950
• Prorektor SVŠT: 1953 – 1955
• Zakladateľ a dlhoročný riaditeľ Ústavu stavebníctva a architektúry (ÚSTARCH) SAV.

Vedecké ocenenia:

• Národná cena Slovenského národného povstania (1948)
• Nositeľ štátnej ceny (1957)
• Rád práce (1965)
• Člen korešpondent SAV a ČSAV (1964)
• Zlatá medaila Aurela Stodolu (1970)
• Zlatá Křížikova medaila ČSAV (1970)

Karol Havelka bol medzinárodne aktívny, zúčastňoval sa kongresov AIPC a udržiaval kontakty s poprednými odborníkmi (Leonhardt, W. Olszak, Palotás). V januári 1968 absolvoval prednáškový pobyt v SRN (Stuttgart, Karlsruhe), kde prezentoval svoje kľúčové diela.

Bol známy ako humanisticky a sociálne cítiaci človek. Podporoval nevidiacich a bol vždy ochotný poradiť a pomôcť.

Akademik Karol Havelka zomrel 15. septembra 1970 vo veku 70 rokov. Pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia bol pripomenutý jeho vedecký a ľudský odkaz pre budúce generácie.