Prejsť na obsah
Katedra betónových konštrukcií a mostov

     Naši seniori betonári ho obdivujú, mladí o ňom skoro nič nevedia. V našej betonárskej literatúre sa v časti venovanej histórii dozvieme o mnohých významných zahraničných vedcoch, o našich, československých alebo priamo slovenských, skoro nič. Preto cítim sa veľmi poctený, ak ma poverili povedať pár slov o význame a zásluhách Prof. Wünscha na rozvoji betónového staviteľstva u nás  a hlavne o rozvoji Stavebnej fakulty.

     Musíme vychádzať z toho, že do jeho príchodu na SVŠT na Katedru betónových konštrukcií sa u nás nikto profesionálne nevenoval predpätému betónu, ani statike podloženej presnejšími metódami matematickej pružnosti. Neberte to ako výčitku. Táto oblasť betonárskej vedy len pár rokov pred jeho príchodom do Bratislavy odštartovala reálne aplikácie vo svete. Stala sa popri nových poznatkoch v technológii betónu jedným z pilierov progresu v staviteľstve. Prof. Wünsch, ako mladý inžinier, ihneď po skončení štúdia vycítil aktuálnosť nových pohľadov na betón ako stavebný materiál vhodný aj pre náročné konštrukcie. Preto sa popri, ale aj v rámci, svojich profesijných povinností venoval aj vedeckému prístupu k danej problematike. Aby sme lepšie porozumeli jeho osobnému vývoju, uvediem jeho krátky životopis.

     Patril ku generácii, ktorá ešte zažila doznievanie Rakúsko-uhorskej monarchie. Narodil sa 30.11.1910 v Stráži nad Ohří. Po maturite na reálke študoval na ČVUT v Prahe. Po jeho úspešnom absolvovaní v r. 1933 nastúpil u ČSD ako statik mostných konštrukcií v Košiciach. Tým sa dá vysvetliť, že neskôr svoje prednášky na SVŠT viedol v peknej slovenčine. Po viedenskej arbitráži, keď Košice padli k Maďarsku, usadil sa v Prahe, kde pracoval na ministerstve. Odtiaľ v r. 1949 bol pozvaný stavebnou fakultou SVŠT na prednášanie troch nových predmetov: Betón II (predpätý betón), Pružnosť II (matematická pružnosť) a Užitá matematika (matematika, ktorá pomáha riešiť inžinierske úlohy).

     Žiaľ, tento rozmach po niekoľkých rokoch (1956) utlmila jeho osobná tragédia. V spojitosti s vydávaním jeho plánovanej knihy Statika predpätých konštrukcií aj v nemeckom jazyku v NSR porušil vtedy prísne platné devízové predpisy, čo malo za následok nielen stratu osobnej slobody na poldruha roka, ale aj stratu miesta na vysokej škole. Dnes by za takúto svoju činnosť dostal pochvalu. Svoju ďalšiu činnosť spojil s Inžinierskymi stavbami v Brne a v Zlíne. Vyvíjal pre ne nové technológie, hlavne v oblasti železobetónových bezhlavicových doskových stropov. Dosahoval úspechy, ale poznal aj neľútostný boj so svojimi neprajníkmi. Opustil nás 11. novembra 1986.

     Jeho publikačnú činnosť charakterizuje originálnosť, aktuálnosť a ideálne spojenie teórie s praxou. Začala dizertačnou prácou na získanie titulu dr.techn., v ktorej rozvinul Daškovu metódu výpočtu staticky neurčitých konštrukcií a upravil ju pre praktické použitie na rámoch akejkoľvek premennosti prierezu a nazval ju metóda deformačných konštánt.

     Ešte pred druhou svetovou vojnou vypracoval Nomogramy pro železobeton na dimenzovanie železobetónových prierezov klasickou metódou, je to analógia neskoršie zrodeného Havelkovho betonárskeho pravítka.

      Už v tom čase začalo sa vo svete uvažovať o pružnom polpriestore, Prof. Wünsch na to reagoval ďalšou publikáciou Tuhý základ a pružný poloprostor. Vypracoval do nej aj tabuľky na praktický výpočet napätosti v základovej škáre a posunov a pootočení tuhého základu. To mu umožnilo riešiť staticky neurčité rámy s uvažovaním týchto pretvorení (teda nie zjednodušene ako dokonale votknuté).

Zakrátko nato vypracoval normálie (typové podklady) pre železničné železobetónové mosty a získané poznatky zhrnul v svojej ďalšej knihe Železobetonové deskové mosty, ktorá sa stala významným vzorom pre konštrukčné aj matematické spracovanie návrhu objektu s uvážením premenného prierezu a uloženia na pružnom podloží. Jeho výpočty boli usporiadané v racionálne organizovaných tabuľkách, čím sa stal výpočet prehľadnejší, ľahšie kontrolovateľný a k takému prístupu nabádal aj svojich poslucháčov.

     Neskôr publikoval už len články v časopisoch. Zaoberal sa v nich vývojom svojej patentovanej myšlienky doskových stropov PREFA-MONOLIT, kde exponovanú oblasť dosky v okolí podporujúceho stĺpa tvorí predpätá kruhová doska z betónu vysokej kvality (jej priemer až do 3,0 m), ostatná časť dosky namáhaná malými hodnotami momentov a priečnych síl je z monolitického betónu nižšej kvality.

     Tento systém sa stal jeho hlavným záujmom v posledných desaťročiach života. Jeho zrod súvisí so spoluprácou s riešiteľmi úlohy dvíhaných stropov (lift slabs), ktorí sa v 60. rokoch pokúšali presadiť tento importovaný systém v občianskej výstavbe. Už tam navrhol použitie kruhových prepätých prefabrikátov v oblasti uloženia na stĺpy. Výhody systému zdvíhaných stropov však nesplnili očakávania a preto sa v ďalšom vývoji vytvárali doskové stropy na debnení. Prof. Wünsch využil už získané skúsenosti s kruhovými predpätými hlavicami a navrhol vystužovanie s malou prácnosťou. Po osadení predpätých hlavíc sa na vystužovanie mimo okolia stĺpov využívali zvárané siete. Kruhové tvary výstuže nahradil prvkom tvaru Archimedovej špirály vyrobený bezodpadovou technológiou.

     Ďalšie vylepšovania systému PREFA-MONOLIT – styk prefabrikátu a monolitického betónu a pod. narážali na odpor niektorých odborníkov. Systém vyžadoval výnimky z noriem. Problematika je ešte aj dnes otvorená, seriózne postavený výskum na vyriešenie sporných bodov doteraz nebol realizovaný. Najväčším kritikom systému bol Milík Tichý (v tom čase šéf komisie tvoriacej naše normy pre betónové konštrukcie), hoci sám so svojími ďalšími dvomi kolegami podal tiež (neskôr) žiadosť o uznanie patentu na ten istý princíp. Samozrejme, úrad to neprijal, potvrdil prioritu Prof. Wünscha. Posledná verzia tohto systému mala označenie PROF-MONOLIT. Systém charakterizuje jednoduchosť výroby, veľké materiálové úspory, je vhodný ako bezprievlakový bezhlavicový strop v mnohopodlažných budovách s tuhými stužujúcimi jadrami, dosky bývajú na hranici prípustnej štíhlosti.

     Vrátim sa k jeho prínosu pre našu alma mater. Vychovával prvú generáciu moderných statikov. Mnohí jeho žiaci či spolupracovníci pokračovali v rozvíjaní jeho myšlienok. Boli to najmä Prof. Grenčík, Prof. Brilla, Prof. Kollár, Prof. Ballo,  Prof. Búci, , Prof. Kaiser, Doc. Holub, Hanuška DrSc a rad ďalších, ovplyvnil aj ďalších významných vedcov (Balaš DrDc., Martinček DrSc) ale hlavne aj celý rad ďalších mladších vedeckých pracovníkov a významných odborníkov v stavebnej praxi.

     Čím prispel k modernizácii vedy a výučby v oblasti betónových konštrukcií na fakulte? V teórii to bola aplikácia matematickej pružnosti na riešenie plošných prvkov – stien, dosák, škrupín. Vo vlastnostiach betónu to bolo uvažovanie zmrašťovania a dotvarovania, nelineárny pracovný diagram betónu (Bach-Schülleov zákon). Z hľadiska štartu prefabrikácie u nás bolo dôležité podať svojim poslucháčom základy predpätého betónu – jeho význam, výpočty, technológie. V oblasti aplikácie matematiky na riešenie inžinierskych problémov to boli numerické metódy integrovania, derivovania, interpolovania, riešenia väčších systémov lineárnych rovníc, rozvoje do radov (Fourierov, Taylorov a i.) pri riešení plošných konštrukcií.

     Pre spolupracovníkov bol dôležitý aj jeho prístup ku konfrontovaniu teoretických výpočtov so skutočnosťou. Za tých pár rokov, čo pôsobil na našej škole, realizoval celý rad skúšok na železobetónových prvkoch a to ako v laboratóriách tak aj in situ. Bol zakladateľom zisťovania statických vlastností nosných prvkov (napätosť, pretvorenia) na zmenšených modeloch zhotovených z vhodných materiálov. V čase, keď ešte neboli počítače a nebola známa MKP, boli tenzometrické merania na modeloch dôležitou pomocou pre statikov zložitých prvkov.

     V období jeho pobytu na našej škole bol asi najvyužívanejším expertom požadovaným praxou. Rád mal zložité problémy, pre ktoré vždy našiel vhodné riešenie. Veľmi sme si cenili, že nás bral za spolupracovníkov a to v teréne pri získavaní podkladov i doma pri spracovávaní úlohy. Bola to ďalšia vysoká škola, ktorú využili najmä tí, čo neskôr pracovali na výskumných pracoviskách.

     Prof. Wünsch bol aj plodným projektantom. Jeho tvorba sa vyznačuje poväčšine originalitou, podloženou jeho vysokou odbornosťou. Začalo to spomínanými normáliami (typovými podkladmi) železničných železobetónových mostov, pokračovalo to prvým mostom s predpätými spojitými nosníkmi (Brno), prvým montovaným rámom s predpätou priečľou (hlinikáreň v Žiari nad Hronom), prvá montovaná hala s prefabrikovanými škrupinami v Líšni pri Brne i 5 loďová hala Pozemných stavieb v Košiciach, prvý prefabrikovaný klenbový most v Seredi (6 poľový šikmý a v spáde), oddebňovanie plochého klenbového mostu v Komárne rozopieraním vo vrchole,  zabezpečoval stabilitu niekoľkých blokov vodnej priehrady u Víru použitím násobičov síl (železobetónových opancierovaných klinov), monolitická škrupinová strecha haly na rozpätie 40 m vo Veselí nad Moravou, dvanásťposchodová nemocnica VSŽ v Šaci pri Košiciach, riešil (nerealizovalo sa to) premiestnenie gotického kostola v Moste o 1 km, zdvíhané stropy školy v Trnave, podzemné kino v Hradišti, desiatky mostov postavených na Morave rôznymi technológiami, výstavbu plynojemu v poddolovanom území v Ostrave, rad montovaných výrobných hál. Jeho predpäté hlavice sa uplatnili na vyše 100 stavieb stavaných systémom PREFA-MONOLIT v bývalej ČSSR, z toho na Slovensku napr. obchodný dom Dargov v Košiciach, zdravotné stredisko na Tehelnej ulici v Bratislave a ďalšie.

     Ak by som mal Prof. Wünscha charakterizovať z môjho pohľadu, povedal by som, že to bol človek veľmi pracovitý (jeho pracovný čas bol 24 hodín – spánok – 1 hodina prechádzky) húževnatý, s veľkou technickou fantáziou podloženou odbornou zdatnosťou, vždy korektný, ochotný rozdávať sa študentom i spolupracovníkom, vedel nadchnúť na zvládnutie úlohy. Vždy disciplinovaný, absolútny nefajčiar a abstinent. Vďaka týmto vlastnostiam zanechal mnoho pamätníkov zo železobetónu ale aj pamätníky v našich srdciach, ktorí sme ho poznali či už ako učiteľa alebo ako spolupracovníka. Sme mu dĺžni aspoň teraz, pri 100 výročí jeho narodenia, vzdať vďaku za všetko, čo pre Stavenú fakultu urobil,  keď sme mu nevedeli pomôcť v čase, keď bol donútený sa s nami rozlúčiť.

 TEXT: Prof. Ing. Fecko, CSc., konf. Betonárske dni 2010